Mirovi Košnárovi

Mirovi Košnárovi,

nebol som jeho študentom. A predsa bol. Tak, ako mnohí z nás.

V podstate sme sa všetci k nemu hlásili. Všetci vieme, koľko mimoriadneho toho pre nás vykonal.

Odkiaľ mal toľko energie, chuti a nadšenia, to som nikdy nechápal. Nechápal som, ako mohol vybaviť nevybaviteľné, ako presvedčil neveriacich, že to, čo chce, má zmysel. Precestoval so študentmi pol sveta. V čase, keď sa to nedalo.

Neustále sa učil. Tušil skôr, než iní, ako sa akordeón bude vyvíjať. Písal tangá. Kopu táng. A iné skladby. Uchytili sa. Všetky deti ich hrajú. Pretože ich robil pre ne. Cítil, čo deti potrebujú a chcú hrať. A pretože do detailu poznal akordeón a jeho možnosti.

Založil festival. Chodili tam tisíce. Ospevovali ho nadchnutí. Šíril lásku k akordeónu. Nedalo sa nepodľahnúť tej neskutočnej chuti a radosti. Lial to do nás, nalieval.

Nikdy som ho nevidel v blbej nálade. Oči mu žiarili, aj keď bol unavený.

Nikdy nefrflal a nelamentoval.

Nikdy nikoho neohováral. Uvedomoval si, že práve rôznorodosť našich názorov nás nakoniec spája a posúva.

Bol zábavný a vtipný. Nudnú vetu ste od neho nepočuli.

A bol múdry. Múdry.

Takýto človek sa rodí zriedkavo.

Že venoval celý svoj život akordeónu, je naším šťastím. Máme povinnosť nadviazať na jeho prácu a učiť sa od neho.

S elánom, radosťou, energiou, vtipom a múdrosťou.

Vďaka Miro.