AKORDEÓN A JEHO DEJINY

Šeng

Čínske knihy zachytávajúce históriu zaznamenali aj samotný zrod hudby - udalosť zmienenú v Knihe kroník (SCHU-CHING), ktorá sa stala počas vlády legendárneho "Žltého cisára" - Huang Ti - okolo roku 3000 pred naším letopočtom. Huangovi sa pripisujú aj zásluhy za vynájdenie člnu, peňazí a náboženských obiet. O Žltom cisárovi sa tiež traduje, že poslal známeho učenca Ling Luna do oblasti západných hôr svojho panstva, aby prišiel na to, ako reprodukovať zvuk vtáka fénixa. Ling Lun sa vrátil s nástrojom šeng, prostredníctvom ktorého reprodukoval zvuk vtákov a tak vytváral hudbu. Vďaka objavu nového hudobného nástroja vytvoril prvý krok vedúci k vznik akordeónu. Šeng je prvý známy hudobný nástroj, ktorý využíva princíp voľnej vibrácie kovového (bronzového) jazýčka, čo je tiež základom tvorby akordeónového zvuku. Šeng, ktorý bol vytvorený, aby napodoboval vtáka fénixa, mal 13 až 24 bambusových trubičiek (píšťal) rôznych dĺžok upevnených v malej tekvici, ktorá slúžila ako rezonančná skrinka a zároveň ako vzduchová komora s náustkom. Bronzový jazýček sa rozkmital pri fúknutí do náustku po zakrytí otvoru na spodnom konci trubice. Takouto technikou vznikal tón. Väčšina známych šengov mala trinásť píšťal s prierazným jazýčkom, pričom ostatné píšťaly mali len dekoratívnu a rezonančnú funkciu. Na prelome 1.a 2. tisícročia už existoval v čínskej dvornej hudbe nástroj, ktorý mal 29 trubíc s drevenou rezonančnou skrinkou. Pre takýto šeng je príznačná nielen melodická, ale aj viachlasná hra (kvarty, kvinty). Ďalšie známe nástroje používajúce prierazný jazýček boli vyrobené v starovekom Egypte a Grécku a sú zobrazené v dokumentoch rôznych náboženstiev.

Do źápadnej Európy sa šeng dostal v 18. storočí vďaka francúzskemu pátrovi Amiotovi. Páter Amiot bol kňaz, ktorý cestoval po svete ako misionár. Na konci storočia sa pri svojich cestách dostal do Číny, odkiaľ priviezol do Európy nezvyčajný hudobný nástroj, ktorého zvuk pripomínal dnešnú ústnu harmoniku.

"Lexikón cudzích slov popisuje tento staročínsky nástroj ako "mnohohlasový nástroj rozozvučovaný dychom - ústny organ", a teda nielen rovnaký princíp tvorenia tónu, ale aj strohá charakteristika lexikónu cudzích slov mu priraďuje príbuznosť s dnešným organom, akordeónom a ústnou harmonikou."

Vývoj nástroja s prierazným jazýčkom

Hudobný nástroj Šeng, ktorého vzhľad a funkčnosť sa po storočiach používania ustálili, priťahoval pozornosť európskych hudobníkov a nástrojárov. Niektoré pramene uvádzaju, že najväčší záujem o tento nástroj nastal po tom, ako bol prinesený do Ruska okolo roku 1770. Avšak toto tvrdenie môže byť diskutabilné. Šeng sa do rôznych častí Európy dostal prostredníctvom rôznych cestovateľov (známy je príbeh pátra Amiota). Preto tvrdenie, že vďaka prineseniu Šengu do Francúzka či Ruska začali nástrojári v Európe používať prierazný jazýček, nie je možné potvrdiť. Toto tvrdenie vyvracia aj fakt, že nástroj s použitím jazýčka bol známy už v 12. a 13. storočí v Anglicku. Nástroj s použitím princípu známeho z šengu sa nazýval Portatív (prenosný organ)..Používal sa na doprevádzanie gladiátorov v cirkuse a neskôr pri kostolných procesiách, takisto bol značne používaný i v domácnostiach. Portatív sa skladal z malej klávesnice, mechu, píšťal s jazýčkami a bol pripútaný k hráčovi. Na klaviatúre nástroja sa hralo jednou rukou pričom mech ovládala druhá ruka. Ďalším pokračovateľom v tejto nástrojovej línii bol regal, neskôr nazývaný Biblický regal. Tento názov získal vďaka svojmu širokému použitiu v kostoloch. Regal mal klávesnicu pripojenú k jednému alebo dvom mechom. Tento nástroj nakoniec stratil na obľúbenosti kvôli svojej tendencii príliš rýchlo sa rozladiť. Bol často používaný pri doprevádzaní madrigalových spevákov v 15. až 18. storočí.